Niekedy…
Niekedy mám pocit, že všetko je nanič, nič sa mi nedarí, všetko je o ničom.
Niekedy je v mojom prípade dosť slabé slovo. Asi aj zlé slovo.
Okej priznávam, mal by som použiť skôr slovíčko často.
Často premýšlam, prečo je niečo tak ako je a prečo zrovna ja musím toto, ten musí tamto, ja mám to, ja nemám to a tak ďalej…
A tu je práve príčina mojej poslednej úvahy, na základe ktorej sa mi pomaly ale isto buduje apatický postoj k ľudom a ich hodnotám.
Myslím si, že každý z nás, ktorý pozná ten pocit, že sa až moc často zamýšla nad tým, že je niečo zle a prečo je to zle, by si mal najskôr uvedomiť koľko vecí je v jeho prípade dobre, koľko vecí by mu mohli ľudia závidieť a aj to, že nikdy nieje tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.
Viem, je to niekedy tažké avšak pozitívne myslenie je to, čo prináša úspech. Verím v to a zároveň v to aj neverím. Pretože sa mi do života stavia niekedy až príliš veľa prekážok.
Je to strašný pocit, pri pomyslení nato, čo všetko musím, čo všetko nemôžem, čo všetko nemám a čoby som všetko chcel.
Prichádza priestor pre pozitívne myslenie a pomyslenie radšej nato, čo všetko mám (zdravie, skvelá priateľka, byt, atď…) a prinesenie lepšieho pocitu zo života, pretože už len jedna z vecí, ktoré ja mám môže byť trápenie pre iného už len preto, že to nemá a nevie sa k tomu dopracovať.
Chcel by som odkázať len to, aby si ľudia viacej vážili toho, čo majú ako sa trápili nad tým, čo nemajú možno nemôžu mať, nebudú.
Aby sa nikto nikdy nezvdával šiel si za svojimi cieľmi a ako pomôcku využil pozitívne myslenie.
Ani neviem prečo vznikla táto uvaha, ale niekedy mám chuť aspoň o niečo zmeniť svet okolo nás. Pokiaľ aspoň jednému človeku dvihnem týmto článkom náladu, čas strávený pri písaní určite nebol zbytočný.