Najlepší a zároveň najskromnejší blog :)

Tak a konečne som sa dostal k uverejneniu ďaľšej ukážky z mojej skromnej tvorby 🙂 . Pre lepšie pochopenie odporúčam prečítať aj článok „Nenažraná beštia“, pretože niekedy tieto moje kratučké neviem ako by som to nazval kapitoly?!? na seba aspoň trošku nadväzujú. V tejto sa dá nájsť odpoveď na otázku kto bola tá nenažraná beštia. Tieto články uverejňujem chronologicky v takom poradí, ako som ich niekedy napísal a uložil. Tak prajem príjemné čítanie a ak sa niekomu zapáči budem vdačný aj za nejaký ten koment. Koniec koncov zvládnem akúkoľvek kritiku, či už pozitívnu alebo aj negatívnu, pretože v tej negatívnej môžem nájsť chyby, ktorým by som sa mohol v budúcnosti vyvarovať. Takže budem vdačný za akýkoľvek komentár.

(Re)Kapitulácia

Zvoní budík a ja sa pomaly preberám z nočného sna. Po zakopaní vojnovej sekery s osudom si spravím dobrú kávu, pretože dobrého spánku nikdy nie je dosť a potrebujem nejaký stimul pre rozobratie. Nočný zážitok mi ešte stále čerstvo behá hlavou. Rozhodol som sa, že si poupratujem svoj príbytok. Všetky súčasti mojej osobnosti začínam ukladať do obdivuhodného komínku. V strede môjho domčeka je veľký piliér, ktorý drží celý dom pokope. Piliér je dosť mohutný a pevný, ale jeho statika nie je v úplnom poriadku a sem-tam sa objavia nejaké tie prasklinky. Kupodivu sa dokážu samé zaceliť. Na tomto stĺpe mám fotky priateľov a blízkych, zvláštne, nedajú sa odlepiť. Idú už len vybúrať ale to by zasa poškodilo statiku. Začínam si prezerať fotky na stĺpe. Najnovšia fotka zaberá veľkú časť piliéra. Je ju vidieť z každej strany. Na tejto fotke je naozaj krásna a tie pery… Veľmi výraznú fotku má aj kamarát, ktorý sa po dlhom čase vrátil z výletu. Zarazilo ma, že nevedel veľmi popísať ako mu bolo na výlete, ako keby nenachádzal pre jeho zážitky slová. Všimol som si fotku ďalšieho kamaráta, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári. K dokonalosti mu chýba už len jedno Ef. O poschodie vyššie na povali bol donedávna dosť veľký neporiadok. Len pred nedávnom som tam nakúpil zopár nových skriniek aby som tam mohol upratať. Ukladám do nich veci magické priam rýchlosťou svetla. V malej komode v rohu v šuplíku je nespočetné množstvo fotografií. Cez tento šuplík prešla každá fotka, no vačšina z nich končí v odpadkoch po čase. Niektoré fotky mali to šťastie, že som si ich nalepil na stĺp v izbe o poschodie nižšie.

Stojím v izbe pozerám sa na piliér a pozorne si pozerám fotky ľudí, ktorí sú na ňom nalepení.

-„Áno myslím si, že títo sem naozaj patria.“ vravím potichu sám sebe. Po krátkej rannej rekapitulácii zisťujem, že nie je dôvod kapitulovať.